Hugo má pocit, že je jediný poctivý

Hugo má pocit, že je jediný poctivý

13:30

Dnešok vyzeral ako celkom pokojný deň, nebyť momentu, keď Gunár zdrhol na nákupy a Paťo odišiel na cigaretu na strechu. Kedy sa konečne Paťo naučí, že mi má napísať a vyrazíme niekam spolu. Ako náhle sa ocitnem s Hugom sám v miestnosti, začne pozerať mojim smerom a začína to byť neznesiteľné.

Zhrozil som sa, keď som jeho ruku videl vedľa môjho monitora. Načiahol sa po ceruzkách v plastovom držiaku, jednu vytiahol a začal mi ňou z jeho strany chodiť centimeter od hrany monitora. Neustále lemoval monitor a asi čakal, že budem reagovať. Naklonil som sa, nech vidím jeho výraz tváre. Pozeral som sa dosť výrazne spýtavo na to, aby konečne spustil o čo mu ide. Napadlo mu to až po niekoľkých sekundách.

„Požičiam si ceruzku. Môžem?“

„V pohode.“

Požičal si takto doteraz asi už 3 perá a rovnaký počet ceruziek. Táto je ale zelená, moja vlastná na kreslenie, nie fasovaná. Tú ustriehnem a len čo odíde, vezmem si ju späť. Možno si ju schovám do zásuvky, pre každý príp… Prásk! Z Hugovho stola sa ozval zvuk zlomenia drevenej ceruzky. Znova som sa naklonil, ale oveľa rýchlejšie.

„To čo bolo?“ pýtam sa pre istotu.

„Sorry, to som nechcel.“ Ten chumaj v tej chvíli dvihol v dvoch rukách dve malé ceruzky. Nahodil ľútostivý pohľad očí kocúra zo Shreka.

„To si robíš srandu? To bola moja ceruzka!“ prekvapilo ma samého, ako pokojne mu to hovorím. Malo cenu sa rozčuľovať. Bol som si istý, že nechcem aby mi doniesol náhradu, lebo mi pripadalo nechutné kresliť s ceruzkou od neho. Aj tak som už niekoľko mesiacov nekreslil, ale to je vedľajšie. I fakt rozflákal ceruzku pár sekúnd, čo si ju požičal. Prečo?

„Nechcel som. Som tuto trochu zaprel o stôl, som sa posúval k stolu a zlomila sa.“

„Naval to sem a už nikdy sa mi ničoho nedotýkal na tomto stole!“

Až vtedy napadlo Paťovi vrátiť sa u cigarety späť a po celom zážitku existoval dôkaz v podobe dvoch malých ceruziek na mojom stole, ktorých mi bolo ľúto sa dotýkať.

15:00

Paťo dostal chuť na kávu a tak vyrazil do kuchynky. Hugo taktiež vyrazil, no nie do kuchynky, ale mimo svoj stôl, aby kreslo upravil presne do stredu svojho stola. Vyrazil už po štvrtý krát do kuchynky a späť na prechádzku. Míňa tak môj stôl a sledujem, že ma pozoruje. Sadol si oproti s akýmsi podivným úškrnom, ktorý som videl aj cez môj monitor brániaci vo výhľade. Niečo si hundral a tak som opäť zvažoval zmysel opýtania sa, či niečo nepotrebuje.  Začal však sám.

„To je bežné, že tu ľudia pozerajú stránky, ktoré nesúvisia s realitami a podnikaním?“

„Ktoré myslíš?“ pýtam sa ho.

„No, či sa môže pozerať Facebook a iné veci. Pozerať si správy a surfovať na internete.“

„Nemalo by sa, ale ak potrebuješ, pozri si. Len tam netreba visieť celý deň a hlavne nie, keď niekto vojde.“

„Nie, ja som tu jediný poctivý. Odvediem svoju prácu a nebudem pozerať stránky, ktoré nemajú súvis s pracovnou činnosťou…“ prekvapil niektorými pojmami zámerne vyslovenými ako keby ich vyslovoval odborník.

„Jediný poctivý? Prečo myslíš?“ toto mi nedalo.

„No veď áno. Od záchodov sem je to 8 počítačov a tu sú tri. Všade vidím denníky, spravodajstvo, youtube a facebook. Žiadna pracovná činnosť. Len ja mám zapnutý systém a email a pracujem.“ Hrdo a prehnane vážne konštatoval.

„Aha, čiže aj ja som nepoctivý!“ teraz som sa priznal, alebo sa ho len pýtam? Sám neviem.

„Áno, Michal. Áno!“ teatrálne kýval pomaly hlavou prehnane hlbokým kývnutím na súhlas. V očiach mal taký zvláštny efekt, aký vidieť len v očiach ľudí, ktorí sa cítia ako hrdinovia momentu.

„Jáj, takže na tebe teraz stojí celá spoločnosť. Dobré vedieť. Poďme, dokáž všetkým, aký si neoceniteľný kolega, to každý ocení, keď aspoň tvoja funkcia bude fungovať bezchybne.“ Neprečítal by medzi riadkami, že to preháňa, tak nech má aspoň pocit, že ho chválim. Mrzutý úsmev na jeho tvári prezrádzal, že o tom, čo som mu povedal, hlboko premýšľa.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *