Hugo sa pýta a preposiela emaily

Hugo sa pýta a preposiela emaily

12:50

Len včera som mu ponúkol, že sa môže pýtať a pred obedom to stihol aspoň 40x. Až na prestávke som pochopil, že dnes neprišla ku kolegyniam žiadna otázka. Čakali a už aj mysleli, že nie je v práci, no mal som vysvetlenie. Svoje otázky presmeroval na mňa a odľahčilo to tak dievčatá na centrále. Hugo totiž mal veľký strach z akéhokoľvek emailu, alebo neznámej položky na zmluvách a tak sa na čokoľvek pýtal. Ochotné dievčatá mu na každú stručnú otázku odpovedali stručne a po mojej včerajšej ponuke sa to všetko začalo valiť ku mne. Mne to nevadilo, no poobede už mi to vadí.

Otázka prichádzajúca ústne o 13:30 je presne tá istá, ktorá prišla už okolo 10:00 a mám dojem že aj 11:25. Nie, nerobím si záznam. Je to len odhad. Tie otázky sa začali opakovať a bolo toho za deň už naozaj príliš. Pokúsil som sa teda vyriešiť problém s jeho správou hlavnej domény a emailov tak, že mi má preposlať všetko o tom nevie, kam patrí. Ani som netušil, že v tom momente siahne po spamovom koši podnikovej schránky a pošle mi všetky za posledný týždeň prijaté spamy, viagráče a iný balast. Hovorím si, že asi zmysle pre humor. Poodhlasoval som „unsubscribable“ spamy a poprosil ho, že spamy môže nechať spamom a neposielať ďalej.  Dožierala ma jeho príšerne mliaskavá žuvačka v ústach, ale nemôžem ho predsa napomínať naozaj za všetko. Vydržím to.

Tie emaily ale pokračovali. Pre ťažkú komunikáciu a zvláštnosť jeho správania som sa rozhodol vec ignorovať. Dopĺňam tento deň, lebo to má predsa len tematický súvis. O dva dni neskôr, po odoslaní newslettra obchodným partnerom, prišlo azda 150 chybových hlásení a potvrdení o neprítomnosti v kancelárii z dôvodu dovolenky. Všetko to našúpal rovno mne do schránky. Dorazila Gabika, či som si nevšimol, že mi písala. Hovorím jej že nie, nech sa pozrie, čo mám v schránke. Otočil som jej monitor, oprel sa do stoličky a ona chvíľu sledovala a nerozumela. Až potom si chytila myš a všimla si spoločnú vlastnosť všetkých emailov.

„A to čo sa zošalel?“ prekvapene sa pýta.

„Povedal som mu, že čokoľvek nebude vedieť vyriešiť, môže preposlať mne. Mám tu všetko od Viagry po hlásenie o chybnej adrese, ktorú on sám napíše zle.“

„Tak mu povedz, že má posielať len fakt veci, ktoré…“

„Myslíš, že som to neskúšal? A nie raz.“ uzatváram riešenie veci a ona s krútením hlavy odišla z kancelárie.

17:12

Otvoril som si tresku a vytiahol tri rožky. Spýtal som sa Huga, či mu neprekáža treska. Otočil sa, pozeral na mňa a ani slovkom, či gestom hoci len jedinej mihalnice som sa nedozvedel nič nové. On sa otočil späť k svojmu monitoru a ja som viac neopakoval svoju otázku. Otvoril som si kelímok, pichol rožok na klasický spôsob, ako inak bez príbora. Má to svoje čaro, nie, nie som sedlák. Jednoducho tak to chutí najlepšie. Už som mal zjedené, keď som si všimol akýsi mobil vedľa môjho monitora. Ten mobil si ma fotil. Časť s fotoaparátom bola namierená na mňa. Ukázal som jej prostredník a buchol doň.

„Hugo, ty si ma fotíš?“ zahučal som po ňom a v tej chvíli vchádzala do kancelárie Marcela. Čudovala sa, čo sa ho pýtam. „Ty si robíš srandu, na čo si ma fotíš? To je choré, daj mi sem ten mobil…“ načiahol som ruku a pritom dobre vedel, že by mi ho nedal.

„Neboj, hneď to zmažem“ sklesnuto sa bránil a hneď aj niečo v mobile stláčal. Či naozaj fotografiu zmazal som ale netušil a ani to nikdy nezistím. Vynadal som mu ešte pár krát, keďže to jediné mi zostávalo. Najmä, na čo mu je do pekla fotografia môjho ksichtu?