Hugo sa zúčastňuje narodeninových osláv

Hugo sa zúčastňuje narodeninových osláv

Júl bol vždy mesiacom, kedy sa skladalo na darčeky medzi kolegami najviac mincí a chodilo sa aj na menej obedov, keďže jedlo prišlo medzi ľudí tradične samé. Dňa 26. júla pripravili malé pohostenie aj všetky štyri Hanky vo firme, keď už bol ich meninový deň. Hugo sa tradične neskladal na darčeky či kvety, hoci pohostený bol aj on. Po tom, čo sa vrátil z obeda a videl plné stoly, sadol si pred mňa a zhodnotil.

„To je už moc, takéto časté oslavy, to asi normálne nie je!“ poznamenal s úsmevom. Mal som z neho pokazenú náladu už z rána a tak som hneď aj reagoval poriadne dlhým vysvetlením. Len nech každý, čo to počuje, vidí, že nechápe primitívnu blbosť.

„Prečo? Ja si práveže myslím, že priateľské stretnutia sú normálne, ak si ľudia navzájom poprajú, nie sú si cudzí a sem tam nejaký darček.“ Začal som prvú časť na obranu miestnej kolegiality a priateľských vzťahov.

„No áno, ale tak často?“ opäť s na úsmev podobným úškľabom poznamenal Hugo.

„Pozri na obchodné, koľko je tam ľudí? Veľa! Spočítaj ekonomické, horné, dolné, tu marketing. Krát dva pre narodky a meniny. Toto nie sú kolegovia, ktorí sa tisnú šéfom do zadku a pretekajú sa navzájom. Nemajú sa kam dobehnúť, nie je kam povýšiť. Jeden je závislý na druhom a tak sú v kontakte, bavia sa. To tak býva na pracoviskách. Aj keď sú pohádaní, tak si podajú ruku.“ Pridal som úsmev, nech odpoveď nevyzerá ako buzerovanie a na nič nenaráža. Hugo v ten deň veľmi premýšľal, dokonca sa dostal do stretu so svojim imaginárnym Hugom II. A ten mu odobril plán, že si pôjde naliať koly za pohár, ale pritom aj skončí.

Musel som mu to vysvetliť ako škôlkarovi. Toto bolo jeho prvé zamestnanie v živote, správal sa, ako keby bol po prvý krát medzi inými ľuďmi ako spolužiakmi v škole a svedčili o tom aj reči, ktoré viedol sám so sebou, či s akčnými kolegyňami s páčidlom v ústach, ktoré otázkami prinútili rozprávať aj mŕtveho. Veď ten človek mal vlastné auto do daru od otca a príležitosť povedzme nepracovať vôbec. Ale on chcel a to sa cení.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *