Hugo vchádza

Naplno sa celý tím na riaditeľstve a obchodnom oddelení rozbiehal od deviatej hodiny. Všetko sa však postupne prebúdza od 8:30. Medzi aktívnymi zamestnancami prvými medzi prvými sa začal objavovať Hugo. V skúšobnej dobe stále bez vlastných kľúčov bol odkázaný na zvonček. Problémom o 8:45 je, že jediné kolegyne zastihne z ekonomického oddelenia a toho najvzdialenejšieho konca obchodného. Zvonček ich prinúti merať poriadne dlhú cestu od ich práce a tak dúfajú, že ak sa niekto dobíja dnu, bude stačiť aspoň to malé poďakovanie a prianie dobrého rána. Cha! Za dverami bol predsa Hugo.

Ak Mária, Etela, Ildiko, alebo Mária II., je to celkom jedno ktorá, otvorila dvere zvoniacemu Hugovi, čakal ich sklesnutý do zeme hľadiaci mračiaci sa mladík s čiernymi vlasmi, čiernou podivnou nerovnomernou bradou a extrémne chudým telom v šiltovke, ktorej šilt zahaľoval najskôr tvár a potom len oči. Len čo zdvihol hlavu a pozrel na otvárajúceho na úbohé dve sekundy na spodnú polovicu oboch očí, bez slova vykročil do zárubne, prešiel popri ňom a ďalej sa stratil v chodbách smerujúc na svoje ešte poriadne nevyhriate miesto. Samozrejme, že pri dverách niekto zostal, celkom zaskočený stáť a rozmýšľať, čo spravil. Časom sa na tom zabávali, až kým Ildiko po dvoch mesiacoch nezaziapala trefnú pozvánku.

„Ja ti na budúce pozriem najskôr na kukátko aby som vedela, či mám vôbec otvárať. Teľa aspoň zamučí, keď gazda do chlieva vojde!“ zdvihla ruku ako v zábavných folklórnych tancoch zdvihne žena na znak, že mládenec dostane facku.

V ten deň sa Hugo zastavil, nahodil v kútikoch úst akýsi podivný pokus o úsmev a predsa stále nevydal ani hlásku navyše. Nepochopilo teľa toho gazdu v chlieve a pobral sa, ako sám občas povedal, „poctivo pracovať“.