Hugo zasúva stoličku

Hugo zasúva stoličku

10:00

O zhruba desiatej opäť otváram zápisník a zapisujem nové zážitky. Obávam sa, že to budem robiť čoraz viac a viac. Hugo sa práve postavil, zasunul stoličku, presne opticky vymeral miesto, kde ju zasunul a sám seba uspokojil tým, ako je zasunutá. Následne spravil niečo, čo nedáva logiku. Odišiel od svojho miesta na niekoľko metrov, vrátil sa pomalou chôdzou späť a po odsunutí stoličky si sadol. Urobil to práve po tretí krát, keď som sa odpútal od práce a sledoval to. Keď si ma všimol, štvrtý pokus už nedokončil a rovno odišiel do kuchynky po vodu. Uvažujem či má na stoličke nejaký problém, alebo žeby na stole? Minimálne medzi stoličkou a klávesnicou je jeden problém a to fest poriadny.

11:16

Hugo prišiel z kuchynky s pohárom vody. Pery pridržiaval pri okraji pohára, no kráčal pomaly, aby mu voda nešpliechala priveľmi do tváre. Zastal pri mojom stole od boku a pozorne ma sledoval. Bez slova. Odlepil som oči od monitora a papierov, ktoré som prechádzal a otočil sa k nemu. Nemal mi čo povedať, pozeral ma takým zvláštnym pohľadom, že len popísať ho by mi zabralo stranu. Hlavne by som naozaj nerád strávil tak veľa času popisovaním toho strašidelného výrazu akoby až mŕtveho človeka, ktorý nič nehovorí, nijako sa netvári a ani nič nechce. Len pozerá.

Priblížil sa viac k stolu až sa oň oprel. Opieral sa o bok dokonca tak veľmi, že sa mi rozkývali perá a monitor. V podstate čokoľvek na stole sa mohlo pohybovať a on stál a stál. Odpísal z pohára. Pre istotu som sa pozrel, či nedrží zbraň, alebo nemá niečo viac ako len pohár. Držal ho však obidvoma rukami a občasne sŕkal.

„Čo je?“ spýtal som sa udivene a rozhodil som rukami v štýle „WTF?“

„Čo čo je?“ basovým hlasom zahučal po mne.

„Čože?“ neverím vlastným očiam a ušiam. „Ty sa tu, do šľaka postavíš vedľa stola, búchaš mi tu,kýveš mi vecami na stole, pozerám na teba, držíš hubu, a keď sa konečne ozvem, ty sa ma pýtaš, že čo je?“ vybafol som po ňom.

„No?“ znela jeho odpoveď s úlisným úsmevom. Cez hrubý rám okuliarov som ani len netušil, či pozerá naschvál niekam za mňa, alebo je to len chyba v jeho očiach.

„Prosím ťa, sadni si a sem kde stojíš, sa už nikdy nepostav, lebo ma tým len vytočíš. Dobre?“ naozajsom nevedel čo iné mu mám na toto povedať. Školenie na správanie sa v psychopatických situáciách dostávam predsa až teraz. Nasratý som sa musel ísť upokojiť a na prvom poschodí som navštívil Marcelu. Predviedol som jej svoj zážitok s jej pohárom na jej stole a náramne sa pritom zabávala.

„To je chumaj. Nie je on šiši?“ roztomilo skonštatovala až ma to upokojilo, že to naozaj bude asi len neškodný blázon. Povedala predsa „šiši“ a nie „nájomný vrah“. To by mi potom tak nepridalo na pokoji. Zatiaľ mám totiž pocit o psychopatovi len ja.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *