Hugo získal pocit, že má veľa práce

Hugo získal pocit, že má veľa práce

11:00

Dnes pred obedom sa Hugo posťažoval Gunárovi, že systém zmlúv, ktorý mu chodí treba zmeniť. Posťažoval sa, že má naozaj veľa práce a netušil, že toho bude tak veľa. Nikdy som nemal pocit, že má naozaj veľa práce. Jednoducho mal stále čo robiť, nikto ho nenaháňal, no on získal pocit, že nemá dostatok času na odpočinok, rozhovory s imaginárnym priateľom, alebo premýšľanie nad zmyslom života. Naozaj neviem čo mu behalo v hlave. No jeho myšlienkové pochody boli viditeľné na vlastné oči. Klipkajúce oči, občasné kývanie celým človekom, alebo nenápadné pozeranie do mobilu na čas, hoci ho má v počítači v pravom dolnom rohu.

„Hugo, ako veľa práce?“ spýtal sa Gunár ako veľký šéf, ktorý je ochotný riešiť akýkoľvek problém podriadeného.

„No, stále niečo chodí a neviem kde mi hlava stojí. To treba zmeniť. Zmeniť systém.“ Mal odutú odpoveď.

Jozef Gunár v záujme byť dobrým šéfom vyrazil ku kolegom na riaditeľstvo, aby začal riešiť. Poslali ho sadnúť si naspäť a držať hubu v podstate hneď v tej istej minúte, ako prišiel. Aby nevyzeral hlúpo, skočil do kuchynky po vodu v pohári. Sledoval som to nezainteresovane, pretože už som vedel o probléme, ktorý nastal. Zmlúv bolo dosť, no jemu chodilo menej. Kolegovia sa báli prísť do styku s ním a preto veľa práce urobili rýchlo sami, len aby ho nezaťažili, alebo aby nečelili otázkam v emailoch. Prišlo mu tak zhruba len 60 percent práce. Keď spravil dve či tri a náhodou v tom čase prišla emailom ďalšia, vyprovokovalo ho to k nespokojnosti, pretože má plné ruky práce. Jeho Outlook zaťažený firemnými obežníkmi a riaditeľskými nariadeniami 1x za týždeň a možno 30 zmluvami každý deň bol minimálne vyťažený. Možno najmenej vyťažený Outlook podniku a aj jediná pracovná náplň bola problém.

17:00

Hugo sa pozeral priamo pred seba. Držal si bradu jednou rukou, kým druhá nevedela, kam sa má uložiť a tak lietala nepopísateľným spôsobom z miesta na miesto. Niečo mrmlal a priznám sa, zaujalo ma toto správanie, takže som to chvíľu pozoroval. Zazrel ma, kútikom oka, následne sa usmial ako neviniatko a so skriveným výrazom z neho vyletelo rázne „Čo!?“

„Nič, som myslel že niečo hovoríš, tak ja že sa spýtam, či niečo nepotrebuješ.“

„Nie nič.“

„Ale pokojne sa pýtaj keby čokoľvek bolo treba.“

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *