Hugovi sa minula voda a má problém so svetlom

Hugovi sa minula voda a má problém so svetlom

08:50

Bol to august 2014, kedy sa začal prejavovať zvláštny vzorec správania, alebo presnejšie si to viac začali ľudia všímať. Hugo má po ruke neustále pohár. Plný, či prázdny, to bol rozdiel. Plný pohár vody bol dôvodom, prečo neustále po ňom siahal a odpil minimálne množstvo. Odpitie väčšinou sprevádzal príhovor imaginárneho priateľa a možno zaznelo aj opakujúce sa „do pitche…“ (kde „tch“ treba čítať ako „č“).

10:00

Najzábavnejší moment sledovania Huga nastal, keď k ústam zodvihol prázdny pohár a pozretím dnu zistil, že je prázdny. Buchol ním po stole a začal sa vadiť ticho bez slova sám so sebou, rozhadzovať rukami. Celkom trefne by sa do jeho tichého gesta dal doplniť dabing, ktorý by presne k vizuálnemu zážitku sedel ako zadok na šerbel. Znelo by to asi takto: „To čo do čerta? Aká drzosť? Prázdny pohár? Kde sa podela tá prekliata voda? Ja sa budem sťažovať, čo to má znamenať? Vy hajzli, len počkajte, toto si vypijete. Všetkým vám naokolo podrežem krky, vy prasce vydrbané. Toto vám nedarujem!!! Počujete? Nedarujem!“. Sledujem, či som to tým slovným prekladom jeho gesta neprehnal. Nie, neprehnal. Zabudnúť, že ste si pred minútou vypili pohár vody a uvedomiť si, že si musíme naliať ďalší pohár zrejme každý nesie inak.

11:10

Premiestnil svoj smetný kôš pod moje nohy pod môj stôl. Celkom nenápadne, hoci neúspešne, som to, čo som nahmatal pod stolom, posunul aspoň vedľa. Naozaj necítim potrebu cítiť, čo všetko vyhodil. Pripravil si veľkú guľu z papiera a starých zmlúv oblepenú lepiacou páskou. Samozrejme, že ju zobral z môjho stola. Videl som len ruku, ako ju berie, vresk vyťahovania pásky samotnej a zvuky lepenia. Žiadna krabica so zásielkou pre niektorú pobočku, ale blbá neforemná papierová lopta. Nemala ale žiaden hlbší zmysel. Len čo ju dokončil ju hodil do koša tak, aby ma trafil.

„O čo ti ide?“

„O nič, len vyhadzujem smeti!“ znela udivená odpoveď.

„Jáj, aha. Ty nevieš kde máš kôš?“

„Máš ho pri nohách.“

„Prečo mám tvoj kôš pri nohách?“ stále som pokojný.

„To ja netuším.“

„Zvláštne, ja to tuším. Pred zhruba piatimi minútami si mi ho tam pravou nohou posunul. Doteraz rozmýšľam, čo za sprostosť vymyslíš.“ Odpoveď som nedostal. Vlastne odpoveďou mi bol hlúpy úškrn. Vrátil svoj kôš na miesto. Zaplnila ho biela guľa z papierov.

„Počuj, fakt nerád ťa drbem za každú blbosť, ale ak si tú papierovú guču vyrábal zo starých zmlúv, priprav sa na problémy ak to niekto zistí.“

„Prečo?“

„Pre h… čo i len jediné rodné číslo, alebo osobné údaje neviem koho… pekne do odlep a padaj ku skartovačke.“ Poslúchol, guľu rozlepil a pár riskantnejších zmlúv naozaj šiel zoskartovať. Späť dorazil, aby si prišiel po pohára vyrazil ho načerpať vodou chôdzou akousi zvláštnou. Ale už dosť. Už to preháňam tým popisom. Mám dosť svojej práce, ale tiež mám kolegu, pre ktorého chyby raz budú mať prúser všetci.

13:00

Do miestnosti vošiel po obednej prestávke Gunár so slovami:

„Uf, tu je ale hic. Tu je najmenej o 5 stupňov viac ako na riaditeľstve“

Na to zareagoval Hugo akoby dopĺňal aktuálnu tému.

„A je tu aj veľa svetla!“ s rukou na čele a s gestom, aké používa pri dennodennom rozprávaní s Hugom II. očakával nejakú reakciu. Reakcia bola len u mňa a Patrika, keďže sme radšej zaliezli za svoje monitory, aby sme si pokrútili hlavou aspoň sami pre seba a vzdychli. Ja som si chytil hlavu a premýšľal, či vôbec má zmysel reagovať teraz, či v budúcnosti. On totiž pozeral mojim smerom. Stále. Čakal nejakú reakciu po tom, čo povedal. Sledoval ma, otočený ku mne ešte aspoň 10 minút. Ja som sa mohol presvedčiť o jeho otočeniu ku mne len vďaka šiltovke, ktorú som nad monitorom videl. Potvrdilo mi to nenápadné pristúpenie k skrinke a vytiahnutie nevedno akých papierov, ktoré som akože práve nutne potreboval.

Aby som sa priznal, bojím sa. Ako náhle by som sa na neho pozrel, zrejme ma niečím osloví. Mám z toho strach. Vlastne strach mám už len pri predstave toho. Výraz jeho tváre je zvláštny, strašidelný a tie myšlienkové pochody to je na zvresknutie a útek. Už len za sebou hodiť granát.

13:30

Našiel som si na stole odkaz, že mám volať kolegom do Košíc. Zvláštne. Papierik s odkazom, že mám volať Adamovi, oblastnému šéfovi ma prekvapil. Hovoril som si, že asi chce len pokecať, veď v kontakte sme boli len na dvoch školeniach a raz z toho na izbe. Volám mu teda a dozvedám sa, že ma síce rád počuje, ale vôbec netuší, čo chcem. Nuž dobre, aspoň som ho počul. Papierik bez podpisu som odložil do šuflíka a vec nechal tak.